Pozorovanie zmien v prírode 1

V mesiacoch november až január žiaci našej školy každý deň robili fotografie na dvoch miestach vo vonkajších priestoroch školy. Žiaci spozorovali, že sa naozaj niečo s našou klímou deje. Veď posúďte sami: 

Prvé miesto:

More PowerPoint presentations from icepova 

Pozorovanie zmien v prírode 2

Pozorovanie zmien v prírode

V mesiacoch november až január žiaci našej školy každý deň robili fotografie na dvoch miestach vo vonkajších priestoroch školy. 

Druhé miesto:

More PowerPoint presentations from icepova

Mesačné merania zrážok na Slovensku

Mesačné merania zrážok na Slovensku

 

 

Zdroj:  http://www.shmu.sk/sk/?page=1610&id=

Mesačné merania teploty na Slovensku

Mesačné merania teploty na Slovensku

Zdroj: http://www.shmu.sk/sk/?page=1610&id=

Extrémne udalosti počasia

Extreme Weather Events Around The World from Maps ofWorld

Príčiny klimatickej zmeny

Na dlhodobé zmeny klímy, ako aj krátkodobé kolísanie a premenlivosť majú významný vplyv tak prírodné a v poslednom období aj antropogénne vplyvy. Medzi významné prírodné faktory môžeme zaradiť (i) zmeny intenzity slnečného žiarenia, (ii) zmeny orbitálnych parametrov planéty Zeme, (iii) zmeny rozloženia kontinentov a oceánov, (iv) zemyn oceánskeho prúdenia, (v) intenzívnu vulkanickú činnosť a (vi) dopady veľký asteroidov alebo komét.

Prírodné faktory ovplyvňujúce zmeny klímy

(i) Intenzita slnečného žiarenia

Kľúčovým zdrojom energie pre Zem je Slnko. Relatívne malé zmeny energie, ktorá dopadá zo Slnka na povrch Zeme, môžu vyvolať zmeny klímy na Zemi. Jednou z najlepšie zdokumentovaných prejavov slnečnej aktivity je tzv. 11-ročný slnečný cyklus. V čase výskytu väčšieho množstva slnečných škvŕn stúpa množstvo energie vyžiarenej Slnkom. Táto zmena je nezanedbateľná najmä v spektrálnej oblasti s najkratšími vlnovými dĺžkami žiarenia (UV oblasť spektra). Intenzita slnečného cyklu sa v čase mení. V období 1645 - 1715 na Slnku neboli pozorované takmer žiadne slnečné škvrny (Maunderovo minimum slnečnej aktivity) a v tomto období bol zaznamenaný aj pokles globálnej teploty Zeme (Malá doba ľadová). Mechanizmus, akým by dlhodobé zmeny slnečnej aktivity mohli ovplyvniť klímu Zeme nie je zatiaľ známy.

(ii) Zmeny orbitálnych parametrov Zeme

Nebeská mechanika umožňuje presne vypočítať, ako sa vzhľadom na usporiadanie planét v Slnečnej sústave menia astronomické parametre Zeme - tvar jej obežnej dráhy okolo Slnka, sklon osi rotácie a jej smerovanie v priestore. Vplyv periodických zmien týchto parametrov na klímu Zeme si ako prvý uvedomil srbský vedec Milutin Milankovič (Pribullová, 2004).

Zmena excentricity obežnej dráhy Zeme sa mení s periódou asi 100 tisíc rokov. Počas jednej periódy sa obežná dráha Zeme zmení z kruhovej dráhy na eliptickú s excentricitou 0,06. V súčasnosti je obežná dráha Zeme veľmi podobná kruhovej (excentricita dráhy Zeme je 0,01). Zem je najbližšie k Slnku v čase zimného slnovratu (zima na severnej pologuli). To prispieva k miernejším zimám a nie príliš horúcim letám na severnej pologuli. Množstvo energie dopadajúcej na hornú hranicu atmosféry sa kvôli excentricite obežnej dráhy Zeme mení o ±3,5%. Keby excentricita dráhy Zeme dosahovala najväčšiu hodnotu, množstvo slnečnej energie dopadajúce na hornú hranicu atmosféry by sa počas roka menilo v rozsahu ±10,0%. Zmena sklonu osi rotácie Zeme voči ekliptike súvisí opäť s existenciou ročných období. V súčasnosti je os rotácie Zeme sklonená voči ekliptike o 23,5º, s periódou cca 41 tisíc rokov sa mení od 22,5 º do 24,5 º. Väčší uhol sklonu znamená výraznejšie vyjadrené ročné obdobia vo vysokých zemepisných šírkach. Predpokladá sa, že počas období s malým sklonom osi rotácie Zeme voči ekliptike by v miernom a polárnom pásme prevládali miernejšie zimy, v teplejšom vzduchu by sa udržalo väčšie množstvo vodnej pary, čo by malo za následok viac snehových zrážok v polárnej oblasti a výraznejší rast polárnych ľadovcov. Letá by boli v takomto prípade vo vysokých zemepisných šírkach chladnejšie.

Zemská os vykazuje taktiež tzv. precesný pohyb, čo spôsobuje periodické zmeny jej smerovania (perióda precesného cyklu zemskej osi je cca 23 tisíc rokov). V súčasnosti je v januári severná pologuľa vďaka precesnému cyklu bližšie k Slnku a v júli je vzdialenejšia. Ak by sa nemenili ostatné astronomické parametre, tak o 11 tisíc rokov by sme na severnej pologuli boli v zime ďalej od Slnka, čím by sa zvýšili rozdiely medzi zimou a letom. Zmeny všetkých astronomických parametrov pôsobia súčasne. Terajšia konštelácia Milankovičových parametrov praje skôr globálnemu ochladzovaniu (Pribullová, 2007).

(iii) Zmeny rozloženia kontinentov a oceánov

Pri skúmaní klímy Zeme za jej geologické obdobie je potrebné zohľadniť zmeny v rozložení oceánov a kontinentov, ktoré v minulosti nastali a prebiehajú aj v súčasnosti. Teória tektoniky kontinentálnych platní (teória kontinentálneho driftu) predpokladá, že povrch Zeme je tvorený platňami pevniny, ktoré sa posúvajú po kvapalnom podklade. Pri tomto pohybe sa niektoré dosky kontinentov od seba vzďaľujú, iné sa pod seba podsúvajú. Sústredenie veľkých kontinentálnych oblastí v polárnom a miernom pásme predstavuje lepšie podmienky pre vznik globálneho zaľadnenia, rozloženie kontinentov tiež vplýva na oceánsku cirkuláciu a tak nepriamo aj na klímu, vznik a zánik pohorí ovplyvňuje regionálnu cirkuláciu atmosféry, čo sa môže odraziť aj na globálnej klíme Zeme (vysoké pohoria v miernom a polárnom pásme tiež umožňujú rýchlejšie vytvorenie kontinentálnych ľadovcov), rozhrania medzi kontinentálnymi platňami sú oblasťami s intenzívnou sopečnou činnosťou.

(iv) Zmena oceánskeho prúdenia

V oceánoch existujú po tisícročia viac-menej stabilné povr­chové a hlbokomorské prúdy, ktorých charakter je určený mnohými faktormi. Výsledkom je charakte­ristické pole teploty povrchu oceánu. V priestore dotyku studeného Labradorského a teplého Golfského prúdu (ale aj inde v podobných prí­padoch na Zemi) je dôležitý vzťah hustoty studenej ale máloslanej a teplej ale viac slanej morskej vody. Čím je voda chladnejšia, tým má väčšiu hustotu (najväčšiu hustotu má ale pri 4 °C, pri ďalšom ochladení opäť jej hustota klesá), na dru­hej strane aj čím je slanšia, tým má tiež väčšiu hustotu. Tak sa môže stať, že máloslaná voda s teplotou 2 °C má rovnakú hustotu ako najslanšia morská voda s teplotou 20 °C. Ak by k tomu došlo v priestore dotyku Labradorského a Golfského prúdu, tak by Labradorský prúd neklesal pod teplý Golf­ský ako teraz, ale by ho odtlačil na inú (južnejšiu) dráhu. Teplý Golfský prúd by mohol smero­vať k Portugalsku a otáčať sa na juh, čo by malo za následok ochladenie Británie asi o 5 °C a severu Nórskeho mora aj o viac ako 10 °C. Terajšie rozlože­nie pláva­júceho morského ľadu na konci zimy by sa dramaticky zmenilo (Nórske more by bolo až po Island pokryté ľadom a aj v strednej Európe by mohlo byť napriek globálnemu otepleniu o 2,5 °C o málo chladnejšie ako v posledných desaťročiach). To isté sa môže stať aj na severe Pacifi­ku, no vzhľadom na iné termo-ha­linné podmienky by bol konečný efekt oveľa menší. Treba tiež dodať, že čím rýchlejšie bude rásť teplota morskej vody okolo rovníka, tým bude tam aj väčší výpar a tým bude rýchlejšie rásť aj salinita (koncentrácia soli) v teplých morských prúdoch. Globálne oteplenie bude tiež znamenať rast úhrnov zrážok v polárnych oblastiach (pri vyššej teplote je v atmosfére v stave nasýte­nia viac vodnej pary), pričom takmer všetky budú tam padať vo forme snehu a budú znamenať rast objemu polárnych pev­nin­ských ľadovcov. Pevninské polárne ľadovce postupne „stekajú" (putujú) k pobrežiu mora, tam sa roz­tápajú a zmenšujú salinitu studených morských prúdov. Globálne oteple­nie tak môže urýchliť pro­ces termo-halinného kolapsu morskej cirkulácie. Odozva bude však trvať niekoľko desať­ročí až storo­čí, lebo rýchlosť stekania pevninských polárnych ľadovcov k pobrežiu morí je od niekoľ­kých metrov do nie­koľkých stoviek metrov za rok. K znižovaniu salinity morskej vody v polárnych oblastiach prispievajú aj padajúce zrážky na morskú hladinu, voda pritekajúca v riekach a nepriamo aj nepatrný výpar v porovnaní s tropickým pásmom. Globálnu termo-ha­linnú cirkulá­ciu ovplyvňuje teda predovšetkým po stáročia veľmi stabilný celkový režim teploty a salinity morskej vody v polárnych a tropických šírkach. Za ko­laps tejto cirkulácie považujeme jej rela­tívne náhlu zmenu, náhle spomalenie alebo aj zastavenie. Preto je vznik uvedeného kolapsu do roku 2020 veľmi málo pravde­podobný.

(v) Intenzívna sopečná činnosť

Spôsobila pravdepodobne tiež vymieranie na konci prvohôr. K najväčším známym erupciám patrí zaplavenie západnej časti Sibíri lávou s rozlohou asi 2,5 milióna km². Vtedy zahynulo asi 95 % druhov organizmov na Zemi. Na konci druhohôr to bola zasa erupcia čadičov v Indii, ktorá zanechala za sebou 2 km hrubú vrstvu čadiča s rozlohou asi 500 tisíc km². Táto udalosť mohla súvisieť s dopadom asteroidu v Mexiku, ktorý vyvolal napätie na opačnej strane Zeme. Sopečné erupcie zasahovali i do histórie ľudstva. Pred 75 tisíc rokmi bola najmohutnejšia explózia počas štvrtohôr. Sopka Tumbo na Sumatre vyvrhla asi 1 000 km³ popola a 2 000 km³ lávy. Erupcia zanechala kráter s priemerom 170 km. Znamenala výrazné klimatické zmeny a teplota klesla o 5 °C na tisíc rokov. Táto udalosť koinciduje s redukciou populácie človeka. 1600 rokov pred Kr. vybuchla sopka Thera v Egejskom mori, ktorá pravdepodobne spôsobila zánik minojskej civilizácie na Kréte. V roku 1783 sa odohrala trhlinová erupcia Laki na Islande, ktorá vytvorila najväčší lávový prúd na Zemi pozorovaný v historickom období. Táto udalosť pravdepodobne vyvolala kruté zimy a veľké neúrody vo Francúzsku, čo mohlo viesť k Francúzskej revolúcii. V roku 1815 vybuchla sopka Tambora v Indonézii, ktorá vyvrhla 50 km³ materiálu. Bola to najvýbušnejšia explózia za posledných 10 tisíc rokov. Na tri dni nastala úplná tma v okruhu 300 km. Nasledoval „rok bez leta". Priemerná globálna teplota klesla o 1 °C, niekde až o 2,5 °C. V mnohých krajinách boli neprestávajúce dažde, sneh a mráz aj v letných mesiacoch. V spoločnosti ľudí nasledovali hladové búrky a nepokoje.

(vi) Dopady asteroidov a komét

V prvej fáze vývoja Zeme boli veľmi časté. Pred 65 mil. rokov na rozhraní kriedy a treťohôr sa udiala katastrofa, spôsobená dopadom kométy (asi 10 km v priemere) neďaleko polostrova Yucatán v Mexiku. Materiál vymrštený pri dopade zatienil Slnko, teplota klesla pod bod mrazu na niekoľko mesiacov a vznikli obrovské vlny - tsunami. Spôsobilo to vyhynutie mnohých druhov živočíchov.

Ľuďmi podmienené faktory

Zemský klimatický systém sa v posledných rokoch výrazne mení a tieto zmeny sa pripisujú najmä vplyvu človeka - osobitne zvýšeniu emisií skleníkových plynov - výsledkom je globálne otepľovanie prízemných vrstiev atmosféry.

Atmosfére predstavuje zmes plynov, ktorých relatívny podiel sa až do výšky 100 km nad zemským povrchom takmer nemení. Niektoré z týchto plynov majú zásadný vplyv na tzv. energetickú bilanciu zemskej atmosféry - sú to tzv. skleníkové plyny - svojimi fyzikálnymi vlastnosťami udržiavajú na Zemi teplo slnečného žiarenia - ide o tzv. skleníkový efekt.

Prirodzený skleníkový efekt atmosféry tu bol od počiatku existencie Zeme. Funguje v zjednodušenej interpretácii tak, že atmo­sféra prepúšťa prichádzajúce, prevažne viditeľné slnečné žiarenie (s vlnovou dĺžkou okolo 460 nm) na zemský povrch iba s malou absorpciou atmosférou, aerosólmi a oblačnosťou. Podstatná časť sl­nečného žiarenia preto dopadá na zemský povrch, ten sa zohrieva a vyžaruje smerom nahor tepelné žia­renie s väčšou vlnovou dĺžkou (s maximom hustoty toku okolo vlnovej dĺžky 12 000 nm v závislosti od teploty vyžarujúceho povrchu v súlade so Stefan-Boltzmannovým zákonom). Toto odchádzajúce dlho­vlnné žiarenie skleníkové plyny v atmosfére takmer úplne pohlcujú, ohrievajú sa a vyžarujú tiež tepelné žiarenie smerom k Zemi. Je zaujímavé, že jednotlivé skleníkové plyny sa vzájomne dopĺňajú tak, že cez atmosférické okno vodnej pary (vlnová dĺžka 8500 až 12 000 nm) uniká priamo do kozmického priestoru iba malé množstvo vyžarovania zemského povrchu (asi 40 W.m^-2 z celkového toku 390 W.m^-2). Tak sa udržuje pri zemskom povrchu charakteristická priemerná teplota vzduchu. Čím je v atmosfére skleníko­vých plynov viac, tým je pri zemskom povrchu vyššia teplota vzduchu. Prirodzený skleníkový efekt predstavuje oteplenie o 33 °C. Ak by vzrástlo iba množstvo oxidu uhličitého (CO₂) na dvojnásobok, zo­silnel by skleníkový efekt atmosféry na asi 35 °C, teda asi o 2 °C. Dôležité je teda zosilňovanie skleníko­vého efektu atmosféry vplyvom emisie skleníkových (radiačne aktívnych) plynov. Bez skleníkových plynov by bola teda priemerná globálna teplota vzduchu pri zemskom povrchu o približne 33 °C nižšia ako je dnes. Zem by pravdepodobne nebola vôbec vhodná pre život, ako ho poznáme, bola vy pokrytá snehom a ľadom od rovníka až k pólom.

Skleníkový  efekt je prirodzený jav, ktorý umožňuje život na Zemi. Príčinou globálneho otepľovania teda nie je existencia skleníkového efektu, ale jeho zosilnenie zvýšením koncentrácie skleníkových plynov v dôsledku ľudskej činnosti. Uvoľnené skleníkové plyny zachytávajú a k zemskému povrchu vracajú väčšiu časť emitovaného infračerveného žiarenia, ako v prípade prirodzeného skleníkového efektu.

Aktivitou človeka sa zvyšuje množstvo plynov v atmosfére, najmä CO₂, metánu a oxidu dusného. Do atmosféry sa dostáva ročne takmer 10 miliárd ton fosílneho uhlíka. Biosféra s takýmto prísunom nepočítala a nevie ho rovnako rýchlo vrátiť späť do podzemných rezervoárov ako fosílie. To je hlavná príčina, že koncentrácia CO₂ a metánu rastie v atmosfére v podstate paralelne s objemom spotreby fosílneho uhlíka rôznymi ľudskými aktivitami (Obr. ). Ako pôsobia jednotlivé ľudské činnosti na zvyšovanie koncentrácie CO₂ v zemskej kôre? Spaľovanie fosílnych palív pridávalo do ovzdušia  v druhej polovici 90-tych rokov asi 6Gt uhlíka. Odvtedy neustále rastie.

Podľa správy Európskej environmentálnej agentúry o stave životného prostredia (European Environment Agency, 2005) sa dnes uvoľňuje do atmosféry až 25 miliárd ton CO₂ ročne (v súčasnosti je toto číslo ešte vyššie). Polovicu tohto množstva dokážu  zatiaľ odbúrať oceány. K zvyšovaniu koncentrácie CO₂ prispievajú najmä vyspelé krajiny, z nich najviac USA ( viac ako 30%), nasledujú západná a stredná Európa ( spolu takmer 28%), potom Ázia ( bez Ruska) prispieva 14% a samotné Rusko 12%.

K zvyšovaniu koncentrácie CO₂ v ovzduší vedie aj postupné vypaľovanie lesov. Tým sa znižuje aj kapacita absorbérov CO₂. V miernom pásme sa rozloha lesov nezmenšuje, treba vedieť, že  tropické pralesy nie sú len biocentrami života, ale aj významné absorbéry CO₂ a tým aj stabilizátormi klímy. Ich súčasné nivočenie 20- 24 mil. ha ročne teda nepriamo zvyšuje koncentráciu CO₂ v atmosfére. Toto neustále zvyšovanie CO₂ v ovzduší je podľa vedeckých odhadov zodpovedné asi za 70% rastu teploty zemského povrchu. Významné sú aj ďalšie plyny, ktoré  sú v atmosfére v oveľa menších koncentráciách. Patria k nim metán, oxid dusný a chlórfluórované uhľovodíky.

Metán je zodpovedný asi za 20% celkového otepľovania. Je hlavnou zložkou zemného plynu, bol známy ako bahenný plyn. Človek prispel k zvyšovaniu jeho koncentrácie v ovzduší najmä ťažbou fosílnych palív, distribúciou ropy, zemného plynu, ďalej rozvojom chovu hovädzieho dobytka - v jeho zažívacom trakte vzniká metán fermentáciou. V menšej miere metán uniká z komunálnej kanalizácie a zo skládok odpadu, uvoľňuje sa tiež pri pálení biomasy.  V troposfére ostáva 9 až 15 rokov, pričom jedna molekula CH₄zachytáva až 23- násobne viac tepla ako molekula CO₂. Oxid dusný (N₂O) môže vstúpiť až do stratosféry, kde poškodzuje ozónovú vrstvu. V troposfére je účinným skleníkovým plynom, jeho životnosť v ovzduší je asi 120 až 150 rokov. Jeho molekula zadržiava asi 296- násobne viac tepla ako molekula CO2. Zdrojom tohto plynu je chemický priemysel, poľnohospodárstvo, odpady z chovu dobytka, fosílne palivá bohaté na dusík, dokonca katalytické konvertory v autách.

Významným skleníkovým plynom je aj ozón. Od roku 1750 vzrástla jeho koncentrácia približne o jednu tretinu. Produkcia prízemného ozónu vykazuje veľké regionálne rozdiely. Syntetické skleníkové plyny - freóny sú látky poškodzujúce ozónovú vrstvu a súčasne sú významnými skleníkovými plynmi. Sú to syntetické látky, ktoré sa v prírode prirodzene nevyskytujú. Unikajú z chladiacich náplní starých chladničiek a klimatizačných zariadení. Ich zdrojom je aj vyparovanie čistiacich prostriedkov a rozpúšťadiel. V troposfére zotrvajú 10 až 20 rokov, počas ktorých účinne zachytávajú infračervené žiarenie emitované zemským povrchom. Jedna molekula freónu zachytí od 900 až po 8300 krát viac tepla ako molekula CO₂. Globálne otepľovanie je nehomogénny jav - severný a južný pól sa otepľujú rýchlejšie ako rovníkové oblasti, pričom kontinenty sa otepľujú rýchlejšie ako oceány.

Podľa IPCC existujú dôkazy o tom, že klimatické zmeny sa už začali. Zemská klíma sa prirodzene mení, čo sťažuje určenie účinku narastajúcej koncentrácie skleníkových plynov. Avšak trend nárastu globálnej teploty sa zhoduje s trendom predpovedaným na základe počítačového modelovania klímy. Zdá sa veľmi nepravdepodobné, že nárast teploty by bol spôsobený výlučne prirodzenými zmenami. Hoci tu zostáva viacero neistôt, klimatológovia veria, že váha dôkazov podporuje teóriu vplyvu ľudskej činnosti na klímu.

Je evidentné, že uplynulé dve desaťročia boli najteplejšími v uplynulom tisícročí, morská hladina stúpa a mení sa charakter zrážkovej činnosti. Arktický ľad sa stenčuje a výskyt a intenzita javu El-Niño narastá. Svet na mnohých miestach trpí vlnami horúčav, sucha, záplav a extrémne výčiny počasia viedli k obrovským škodám na ľudských životoch i na majetku. Hoci individuálne extrémne javy nemôžu byť priamo spájané s človekom vyvolanými klimatickými zmenami, výskyt a rozsah týchto javov sú pravdepodobnejšie počas teplejšej klímy.

Zdroj:  http://www.shmu.sk/sk/?page=1071

Prejavy klimatickej zmeny na globálnej úrovni

Teplota vzduchu

Z výsledkov Svetovej meteorologickej organizácie, ktorá vyhodnocuje záznamy zo všetkých meteorologických staníc na svete od roku 1866 vyplýva, že priemerná teplota zemského povrchu je o 0,74 °C vyššia ako bola pred 100 rokmi. Najnovšie analýzy potvrdzujú fakt, že za posledných takmer 160 rokov sa globálna teplota vzduchu zvýšila o 0,8 °C. Desať najteplejších rokov bolo zaznamenaných od roku 1983, pričom 8 najteplejších sa vyskytlo od roku 1990, a to aj napriek erupcii sopky Mt. Pinatubo (1991), ktorá v dôsledku uvolnenia obrovského množstva prachových častíc do atmosféry spôsobila zníženie intenzity slnečného žiarenia.

V roku 1995 Národné Klimatické Centrum USA oznámilo, že z analýzy počasia v USA za niekoľko desaťročí vyplýva, že teplotné a zrážkové extrémy sú oveľa častejšie v poslednom období ako to bolo v minulosti a sú v zhode s nárastom koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére. Podľa správy National Oceanic and Atmospheric Administration sa stal október roku 2001 najteplejším mesiacom v histórii merania teplôt od roku 1880 v USA. Októbrové teploty boli nadpriemerné v 23 rokoch z posledných 25 rokov. Z celosvetového hľadiska bolo obdobie od januára do októbra v roku 2001 druhým najteplejším v histórii. Popri globálnom náraste teploty vzduchu sa výrazne ohrievajú najmä polárne oblasti.

Horúčavy a sucho

V prvých desaťročiach 20. st. sa v severozápade USA stále viac prejavovalo sucho, ktoré kulminovalo v 30-tych rokoch a od tohto obdobia sa postupne zmierňovalo. V súčasnosti sa sucho prejavuje hlavne v Sahelskej oblasti, kde od 70-tych rokov úbytok vlahy predstavuje až 20 % v porovnaní s predchádzajúcimi 70 rokmi v tejto africkej oblasti.

Päťročné sucho (1986-90) v Kalifornii bolo najdlhším v minulom storočí. Vlna horúčav zasiahla v lete roku 2000 aj južnú Európu, pričom rekordné teploty dosahujúce až 43 °C boli dosiahnuté na viacerých miestach. Takýmito teplotami boli postihnuté Turecko, Grécko, Rumunsko a Taliansko. V Bulharsku bol dosiahnutý 100-ročný teplotný rekord na viac ako 75% meracích staniciach. Grécko zasiahlo v roku 2000 niekoľko požiarov počas vlny horúčav, pričom najviac postihnutý bol ostrov Samos, kde oheň zasiahol pätinu jeho rozlohy. Ničivé suchá postihli Európu aj v ďalších rokoch (2003, 2006 a 2007). Austrália bojuje s dlhodobým suchom už od roku 2003 a len v minulom roku si vyžiadalo viac ako 200 ľudských životov.

Povodne

Jedným z najdaždivejších rokov bol rok 1991 kedy boli najväčšie záplavy v histórii v celej juhovýchodnej Ázii a v Bombaji. Veľké záplavy boli tiež v Egypte, Izraeli, Číne a dokonca aj vo Viedni. V rokoch 1994 a 1995 bola Európa zasiahnutá "storočnými" záplavami, najviac zasiahnutými krajinami bolo Holandsko, Nemecko, Belgicko a Francúzsko. Záplavy boli spôsobené nezvyčajne dlhým obdobím dažďa. Mimoriadne povodne sa vyskytli v priestore strednej Európy aj v rokoch 1997, 1999 a 2002.

Stúpanie morskej hladiny

Z celosvetových pozorovaní vyplýva, že morská hladina stúpla za posledných 100 rokov o 10 až 25 cm. Od roku 1992 do roku 1995 bolo vďaka satelitným meraniam zistené, že hladina morí sa zvýšila o 3 milimetre, čo je trend zodpovedajúci nameranému otepľovaniu atmosféry.

O tom, že stúpanie hladiny mora sa stáva vážnym problémom svedčí aj správa, ktorú vydala agentúra BBC 6. októbra 2001. Podľa tejto informácie na základe zmluvy poskytne Nový Zéland útočisko obyvateľom Pacifického súostrovia Tuvalu, pretože obyvatelia týchto ostrovov v Tichom oceáne sú stále viac ohrozovaní narastajúcou morskou hladinou.

Jednou z ohrozených krajín je aj Holandsko, kde pred morskou hladinou sa ľudia chránia vysokými valmi. Výšku valu v upravovali napr. v obci Pettener už niekoľkokrát od roku 1976, kedy bola len polovičná v porovnaní s dneškom. Avšak ani to nemusí byť dosť. Viac ako polovica územia Holandska sa nachádza pod úrovňou morskej hladiny a väčšia časť ostatného územia je ohrozovaná eróziou pobrežia alebo záplavami. Klíma a jej kolísanie ovplyvňuje ľudí aj ekonomiku. Väčšie výkyvy prirodzene prinášajú aj horšie dôsledky. V posledných rokoch je možné sledovať na Zemi veľké množstvo dopadov prebiehajúcej klimatickej zmeny. Medzi najzávažnejšie dôsledky patria:

1. výrazný ústup a deštrukcia horských ľadovcov, v dôsledku čoho sa bude zhoršovať dostupnosť vody v riekach,
2. výrazný ústup rozšírenia morského polárneho zaľadnenia Arktídy, a to najmä v letných mesiacoch severnej pologule, ďalším negatívnym dôsledkom je zmenšovanie hrúbky morského ľadu,
3. roztápanie kontinentálnych ľadovcov (Antarktída, Grónsko) a zvyšovanie teploty morskej vody má za následok nárast hladiny svetového oceánu (v súčasnosti o viac ako 3 mm ročne),
4. zhoršenie dostupnosti vodných zdrojov v miernych zemepisných šírkach a v suchých subtrópoch, na druhej strane sa zväčší množstvo dostupnej vody vo vyšších zemepisných šírkach a vlhkých oblastiach tropického pásma,
5. postupné zväčšovanie plochy územia pravidelne postihovaného suchom a extrémnymi zrážkami, povodňami,
6. poľnohospodárske výnosy sa vo vyšších zemepisných šírkach, pri náraste globálnej teploty o 1-3 °C, zväčšia (pri výraznejšom náraste teploty však poklesnú aj tam); poľnohospodársku produkciu však celkovo znížia najmä častejšie záplavy a dlhšie obdobia sucha,
7. v teplejšom podnebí možno očakávať väčšie rozšírenie infekčných chorôb, zväčšia sa zdravotné riziká v dôsledku častejšieho výskytu horúčav, sucha a povodní,
8. v dôsledku väčšieho teplotného stresu dôjde k celkovému zníženiu stability prírodných spoločenstiev, napríklad aj v dôsledku častejších požiarov a pod.,
9. očakávaná vyššia kyslosť oceánov bude mať zásadný - negatívny vplyv na morské spoločenstvá,
10. zmeny v kvalite ekosystémov bude mať priamy dopad na pokles druhovej rozmanitosti; pri zvýšení priemernej globálnej teploty vzduchu o 1,5 až 2,5 °C hrozí bezprostredné vymretie približne 20-30 % druhov rastlín a živočíchov;
11. vyššia intenzita a pravdepodobne aj vyššia početnosť výskytu extrémnych a nebezpečných javov počasia, akými sú búrky, povodne, víchrice, prípadne tropické cyklóny;
12. rýchlejší ústup a deštrukcia permafrostu (trvalo zamrznutá pôda) zväčšuje nestabilitu pôdy, v ktorej sa obnovujú hnilobné procesy vedúce k nárastu emisiám metánu (prevažne vo oblasti lesov severného mierneho a subarktického pásma),
13. ústup rozšírenia trvalej snehovej pokrývky zhoršuje hydrologický režim (najmä dostupnosť vody v priebehu roka) v mnohých oblastiach sveta,
14. predlžovanie dĺžky vegetačného obdobia, jarné obdobie nastupuje čoraz skôr, zrýchľuje sa migrácia mnohých živočíšnych druhov.

Prejavy klimatickej zmeny na Slovensku

Globálne otepľovanie sa na Slovensku prejavilo nárastom priemernej ročnej teploty vzduchu za posledných 100 rokov o 1,1 °C, k čomu sú podkladom najmä pozorovania z observatória v Hurbanove, prebiehajúce od roku 1871, od roku 1901 kontinuálne. Najteplejších 12 rokov bolo zaznamenaných od začiatku 90-tych rokov. Zároveň došlo k poklesu atmosférických zrážok v priemere o 5,6 %. Regionálne rozdiely boli zaznamenané medzi južnou a severnou časťou územia. Na juhu Slovenska bol tento pokles 10 %, kým na severe  a severovýchode 5%. Prejavom klimatických zmien je najmä výrazný pokles relatívnej vlhkosti vzduchu (do 5%). Podobne poklesla snehová pokrývka takmer na celom území Slovenska. Podrobnejšie výsledky analýz možno nájsť v prácach Lapin et al. (2007, 2008, 2009), Faško et al. (2009a, b), Pecho et al (2008, 2009).

Podľa Územnej štúdie Slovenska o zmene klímy sa globálne otepľovanie môže prejaviť na našom území rastom priemerov teploty vzduchu do roku 2075 o 2 až 4 °C. Takéto klimatické zmeny neboli u nás zaznamenané počas celého holocénu a v praxi znamenajú presun teplotných pomerov Podunajskej nížiny na Liptov. Je vysoko pravdepodobné, že negatívne ovplyvnia vodnú bilanciu, biologické výroby ako sú poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo a rybárstvo, zvýšia ohrozenie biodiverzity a rovnako ohrozenie ľudského zdravia.

Následky globálneho otepľovania, poveternostné katastrofy

Ostatných 10-12 rokov je aj na Slovensku zaznamenaný rast výskytu extrémnych denných úhrnov atmosférických zrážok, čo vedie k miestnym povodniam v rôznych častiach republiky. Od roku 1996 až 2004 patrili na Slovensku k rokom s rozsiahlymi prívalovými povodňami. Povodne na riekach Váh, Hron, Morava, Kysuca, Orava, Torysa a ďalšie. Najničivejšie povodne boli v roku 1999, kedy bolo zaplavených  181 433 ha územia a spôsobené škody dosiahli výšku takmer 4,5 miliardy Sk.

S globálnym otepľovaním do určitej miery pravdepodobne súvisí aj víchrica z 19. novembra 2004, padavý vietor - bóra, ktorý sa prehnal Tatrami a na rozlohe 12 600 ha spôsobil vyvrátenie a vylámanie lesných porastov v páse lesa širokom 3-4 km a dlhom 40 km. Je možné predpokladať, že frekvencia výskytu poveternostných javov bude narastať, čo bude mať za následok zhoršenie kvality ľudského života a bezpečnosť obyvateľstva, hospodársku produkciu (Pecho a Polčák, 2009) a (Pribullová a Pecho, 2008).

Znižovanie zásob vodných zdrojov

Synergické pôsobenie poklesu atmosférických zrážok a rastu teploty narúša prirodzený vodný cyklus. Dlhodobé prietoky riek majú klesajúcu tendenciu od roku 1980, s výnimkou Dunaja. Podľa scenárov pre časové horizonty rokov 2010, 2030 a 2075 kapacita zásob povrchovej vody poklesne na 12,05, 11,05 a 9,42 miliárd m³, pri znížení prietokov o 4, 12 a 25 % (Marečková, 1997). Miestne zvýšenia vodnatosti pri prívalových dažďoch sú dočasné a vodné toky budú výrazne znížené najmä počas jarných a letných mesiacov. To znamená negatívny vplyv na biodiverzitu riečnych a potočných ekosystémov. Najmenej bude ovplyvnený sever a najviac juh Slovenska.  Významné zníženie sa predpokladá pre zásoby podzemných zdrojov vody.  So znížením zásob podzemnej vody, postupným ubúdaním atmosférických zrážok na strednom a južnom Slovensku, otepľovaním  a ďalším používaním hnojív sa môže začať prejavovať zvýšená  eutrofizácia vodných tokov a nadrží. Zvýšené znečistenie  vody môže mať za následok zmenu a úbytok vodnej fauny a flóry.

Zmena lesných spoločenstiev a ohrozenie biodiverzity lesov

Podľa predpokladov (Marečková, 1997) spôsobí klimatická zmena do r. 2075 posun vegetačných pásiem o 200 až 300 km na sever, resp. o 150 až 300 m do vyšších polôh. V lesných spoločenstvách sa očakávajú rozsiahle zmeny.  V oblasti  horských smrekových lesov sa výrazne zvýši zastúpenie buka a javora horského, zníži sa zastúpenie smreka. V oblasti stredohorských zmiešaných lesov nastane úplná absencia ihličnatých drevín, zhoršia sa podmienky pre buk, výrazne sa zvýši zastúpenie dubov, javorov a jaseňa.

Vplyv na poľnohospodársku produkciu

Aj tu sa očakávajú zmeny pomerov v jednotlivých fázach vegetačného obdobia, napr. sumy denných teplôt, sumy fotosynteticky aktívneho žiarenia. Kritickými následkami pre poľnohospodárstvo SR môže byť nedostatok vody a výkyvy počasia, prívalové dažde a dlho trvajúce periódy sucha. Najodolnejšími pôdami voči klimatickej zmene budú predovšetkým najkvalitnejšie a najúrodnejšie pôdy, černozeme, čiernice a hnedozeme.  Dlhé periódy sucha zvýšia tlak na zavlažovanie ornej pôdy, čo zvýši nápor na riečne ekosystémy a na zásoby podzemných vôd. Zvyšovanie priemernej teploty vzduchu uľahčuje tiež šírenie patogénov rastlín, prezimovanie  poľnohospodárskych škodcov, čo môže zvýšiť tlak na chemizáciu.

Zdroj:  http://www.shmu.sk/sk/?page=1379

Klimatický systém Zeme

Hrozba zmeny klímy a jej negatívnych dôsledkov predstavuje v súčasnosti veľmi vážny a bezprostredný problém. Najnápadnejším prejavom klimatickej zmeny je bezpochyby globálne otepľovanie, prejavujúce sa tak na pevninách ako aj na oceánoch. Otepľovanie na pevninách so sebou prináša celý rad pozoruhodných, predovšetkým negatívnych dôsledkoch. Zvyšovanie priemernej teploty vzduchu nepriaznivo ovplyvňuje predovšetkým prírodné ekosystémy, ktoré sa len veľmi ťažko tejto zmene prispôsobujú. Popri čoraz častejších extrémnych prejavoch počasia (vlny horúčav, dlhšie trvajúce a intenzívnejšie sucho, silnejšie a prudšie búrky, a pod.) treba do budúcnosti počítať najmä s rozšírenejším výskytom hmyzích a iných škodcov ako aj ľudských patogénov. Ďalším významným dôsledok klimatickej zmeny bude zásadné ovplyvnenie vodných zdrojov všade na svete. Mimoriadne ohrozené sú najmä horské ľadovce, ktorých výrazný ústup, pozorovaný v súčasnosti, ovplyvní dostupnosť vodných zdrojov predovšetkým v Ázii a Latinskej Amerike. Závažnú hrozbu predstavuje, a to aj v našich zemepisných šírkach, častejší výskyt nebezpečných poveternostných javov, akými sú búrky, víchrice, povodne a v tropických oblastiach najmä hurikány a tajfúny. V bezprostrednom ohrození sú taktiež pobrežné a ostrovné oblasti, ktoré už v súčasnosti musia riešiť mnohé problémy spojené s nárastom hladiny svetových oceánov.

Pri posudzovaní a hodnotení klimatických zmien treba odlišovať prirodzené zmeny klímy a ľuďmi podmienenú zmenu klímy. Klimatickými zmenami nazývame len klimatické zmeny prirodzeného charakteru, teda najmä zmeny v minulých geologických dobách Zeme, ľadové doby, sekulárne zmeny, niekedy aj nízkofrekvenčné kolísanie klímy. V minulosti však prebiehali za podstatne dlhšie obdobia ako dnes. V súčasnosti pozorujeme nezvyčajné a extrémne počasie, ako horúce letá a teplé zimy. Tieto anomálie počasia s najväčšou pravdepodobnosťou súvisia s klimatickou zmenou, resp. globálnym otepľovaním. Pod pojmom "zmena klímy" (klimatická zmena) rozumieme iba tie zmeny v klimatických pomeroch, ktoré súvisia s antropogénne podmieneným rastom skleníkového efektu atmosféry od začiatku priemyselnej revolúcie (asi od r 1750), ak ich vieme odlíšiť od zmien prirodzených.

Treba zdôrazniť, že podnebie alebo klíma nie je to isté ako počasie. Pod pojmom počasie rozumieme aktuálny stav atmosféry charakterizovaný súborom vybraných meteorologických prvkov (teplota vzduchu, oblačnosť, tlak vzduchu a jeho vlhkosť, smer a rýchlosť vetra, atď.). Na rozdiel od počasia je klíma (podnebie) charakteristický režim počasia v danej oblasti hodnotený v rámci dlhšieho obdobia. Za účelom charakterizovať klímu daného regiónu sa pre celý rad meteorologických prvkov (teplota vzduchu, atmosférické zrážky, vlhkosť vzduchu, tlak vzduchu, smer a rýchlosť vetra, snehová pokrývka a pod.) počítajú štatistické charakteristiky (priemery, extrémy, denný a ročný chod, premenlivosť, početnosť dní a pod.) za dostatočne dlhé obdobie, spravidla za najmenej 30 rokov. Premenlivosť klímy, teda dlhodobých charakteristík, je podstatne menšia ako premenlivosť počasia. Klimatický systém Zeme sa skladá z atmosféry, hydrosféry, kryosféry, litosféry, biosféry a noosféry ( aktivity človeka), preto aj zmeny klímy sú veľmi komplexné a podieľa sa na nich viacero činiteľov a faktorov (synergický efekt).

Obr. 1  Schéma základnej časti klimatického systému Zeme. Zdroj: Le Treut et al. (2007)

Klíma je výsledkom vzájomnej interakcie viacerých faktorov. Z najvýznamnejších je možné uviesť napríklad faktory mimozemské (slnečné žiarenie, zmeny parametrov orbitálnej dráhy Zeme), vlastnosti zemského povrchu (rozloženie pevnín a oceánov, sopečná činnosť, vegetácia) a samozrejme aj zmeny vo vnútri samotného klimatického systému (chemické zloženie, biologické procesy a zmeny, zmeny vo využívaní pôdy, emisie skleníkových plynov). Prírodné faktory sa v priebehu 20. storočia podieľali asi len 40 % na globálnom náraste teploty vzduchu (približne 0,3 °C z celkového nárastu 0,8 °C za posledné storočie možno vysvetliť pôsobením prírodných faktorov).

Dôležitou vlastnosťou klimatického systému Zeme  sú tzv. spätné väzby, v dôsledku ktorých sa môžu niektoré počiatočné poruchy zosilňovať (kladné spätné väzby) alebo naopak zoslabovať (záporné spätné väzby). Klasickým príkladom pozitívnej spätnej väzby je vzťah medzi teplotou vzduchu a rozsahom polárneho zaľadnenia. Pokles teploty vzduchu môže znamenať zväčšenie rozsahu snehovej a ľadovej pokrývky, čo vedie k výraznejšej schopnosti zemského povrchu odrážať slnečné žiarenie a teda k ďalšiemu poklesu teploty vzduchu v okolí. Naopak príkladom negatívnej spätnej väzby môže byť väzba medzi teplotou vzduchu a vývojom kopovitej oblačnosti v lete. Slnečné žiarenie dopadajúce na zemský povrch spôsobuje ohrievanie prízemných vrstiev vzduchu a vznik výstupného prúdenia (konvekcie), čo vedie k tvorbe kopovitej oblačnosti. Kopovitá oblačnosť však po svojom vzniku začne časť dopadajúceho slnečného žiarenia odrážať a tým preniká k zemskému povrchu menej slnečného žiarenia. Ohrievanie prízemných vrstiev vzduchu sa tým zmierni, čo utlmí aj samotný proces vzniku kopovitej oblačnosti. Všeobecne sa dá povedať, že pozitívne spätne väzby podporujú nestabilitu klimatického systému, naopak negatívne jeho stabilitu zvyšujú. Miera pôsobenia pozitívnych a negatívnych spätných väzieb sa v klimatickom systéme v priebehu dňa a roka, ako aj od miesta k miestu neustále mení. Z tohto dôvodu je chovanie klimatického systému veľmi zložité.

Zdroj:  http://www.shmu.sk/sk/?page=1070

Priemerná denná teplota - meteorologická stanica Kamenica nad Cirochou

Priemerná denná teplota - meteorologická stanica 

Kamenica nad Cirochou

Maximálne a minimálne teploty vzduchu merané na našej meteorologickej stanici v Kamenici nad Cirochou

Rok 2009:

Rok 2010:

 

Rok 2011:

Rok 2012:

Rok 2013:

Rok 2014:

http://www.shmu.sk/sk/?page=1783&id=

Meteorologické výstrahy - Slovensko

Meteorologické výstrahy na Slovensku,

aktualizované každé 3 dni

 

http://www.shmu.sk/sk/?page=987&id_&d=0&jav=&roll=PSK#PSK 

Humenné - počasie

Počasie v Humennom - január

 

http://www.weather-forecast.com/locations/Humenne/forecasts/latest

Slovensko - mapy počasia

Mapy počasia - Slovensko

Slovensko - Mapy počasia

Slovensko

Toto sú profesionálne meteorologické stanice na Slovensku. Je tam aj naša meteorologická stanica v Kamenici nad Cirochou, ktorú sme navštívili so žiakmi.

Zdroj: http://web.tuke.sk/smetrologia/

Meteorologické pozorovania na Slovensku

   

                                                     
Meteorologické spravodajstvo - Humenné